S príchodom jesenných dní ma príroda a dianie v nej zaujíma vždy ešte o niečo viac ako doposiaľ. A nielen preto, že jeseň z ročných období milujem úplne najviac a so všetkým čo prináša. Bez ohľadu na to ako veľmi žiari farbami alebo je sivými odtieňmi tajomne zahmlená, krásy a farby jesene obdivujem každý rok, no teraz sú až akési druhoradé. Samozrejme najmä v októbri moju pozornosť pútali aj všetky pavučinky, ktoré kde-tu ovzduším poletovali, dni boli ustálené, suché aj vietor fúkal zväčša len mierny a dni boli teplé a noci príjemne chladivé. Lístie sa nádherne vyfarbovalo, chlorofyl ubúdal a typicky jesenné žlté až červené farebné pigmenty v listoch sa neomylne uvoľňovali... Krásu jesene jednoducho nemožno prehliadať. Tá tohtoročná jeseň je často spájaná so samými superlatívmi ako tá „najkrajšia, najdlhšia, najsuchšia či najteplejšia“, pričom veľa ľudí jeseň možno len po prvý krát vo svojom živote akceptuje ako celkom príjemné ročné obdobie, ktoré sa dá aj obdivovať a s babím letom aj mať rád. Ja sa práve, aj vďaka takýmto pomenovaniam, oveľa viac zamýšľam, či všetky tie uplynulé nadpriemerne teplé slnečné októbrové dni ešte stále možno považovať za krásne dni babieho leta? Či je v poriadku náhle prudké ochladenie, striedané náhlym abnormálnym oteplením a silným nárazovým vetrom? A či je v poriadku aj to, že tento rok, po všetkých prekonaných letných teplotných rekordoch, už neviem po koľký krát, ale aj na prelome októbra a novembra extrémy počasia opäť lámali rekordy?
Nie je to tak dávno, čo mnohí z nás pri zmienke o globálnom otepľovaní mysleli na niečo, čo sme síce evidovali, no vnímali možno len akoby niečo, čo by sa mohlo stať... Niekedy. Nie ešte dnes. Nie ani zajtra. Ale niekedy v budúcnosti. V budúcnosti, ktorá je však natoľko vzdialená, že vlastne sa nás asi ani netýka.
Ibaže realita je taká, že to neisté „možno niekedy“ je skutočne už teraz a dnes. A je súčasťou už našich životov, a nie životov niektorých budúcich generácií v nejakej neurčitej budúcnosti. Je naivné myslieť si, že zmena sa udeje sama, že je to mimo nás a že vinní sú tí druhí. Koľko varovaní ešte potrebujeme, aby sme si konečne všetci do jedného uvedomili, že globálne otepľovanie sa nás skutočne týka?! ...a že dlhá teplá jeseň nie je dar, ale varovanie ...že príroda sa bráni a je najvyšší čas začať počúvať to volanie!!!
Mám pocit, že často riešime s oveľa väčším zanietením množstvo menej podstatných vecí a bojujeme s fiktívnymi hrozbami bez toho, že by sme sa reálne zamysleli nad tým, čo je dôležitejšie. Téma životného prostredia, klimatických zmien a globálneho otepľovania je pritom nielen veľmi aktuálna, ale veľmi naliehavá. Čas je v tomto prípade luxus a ak ho premárnime, všetci bez rozdielu budeme veľmi ťažko znášať následky. Tohtoročné neúnosne dlhé a extrémne horúce leto možno vnímať tiež ako varovanie. Je milión dôvodov, pre ktoré treba konať neodkladne. Tým najviac naliehavým dôvodom je práve život. Náš život. Život bez životného prostredia nie je životom. Ak svoj život chránime ako najlepšie vieme, tak prečo nie aj prostredie v ktorom žijeme? Sme integrálnou súčasťou životného prostredia a je nevyhnutné aby sme ho efektívne a trvalo udržateľne ochraňovali. Príroda žije pre nás, a je viac ako na čase, aby sme aj my začali žiť pre prírodu.
"Sme prvou generáciou, ktorá cíti „bodavé žihadlo“ meniacej sa klímy, a my sme posledná generácia, ktorá s tým môže niečo urobiť." (Jay Inslee, Guvernér štátu Washington, USA)
Klíma sa mení a čas sa neúprosne kráti. Ak okamžite neprehodnotíme svoj vlastný postoj a prínos pre prírodu a životné prostredie, obávam sa, že skôr ako civilizačné choroby nás zabije ľahostajnosť. Zodpovednosť je pritom na každom z nás. Som len laik a vedecké fakty by v mojom podaní asi príliš hodnoverne nevyznievali. Myslím si však, že je skutočne najvyšší čas začať konať v prospech planéty a to, čo od nás potrebuje najviac je uvedomenie nás všetkých. Potrebujeme ešte väčšiu osvetu, aby zmena nastala? Nestačí len používať silné frázy, treba sa nimi aj riadiť a najmä začať konať. Možno človek sám ako jednotlivec globálne otepľovanie nezastaví a klimatické zmeny v dostatočnom rozsahu priamo neovplyvní, ale každý jeden človek aj celkom sám môže zmeniť malé veci alebo môže pomôcť zmeniť zmýšľanie iného človeka. Záchrana planéty začína doma. Doma v kuchyni, na stole v jedálni, v kúpeľni, v garáži i v záhrade. Každý jeden deň rozhodujeme o osude planéty a prírody. Verím, že nikto z nás predsa nechce svet, v ktorom sa čoraz častejšie striedajú vlny horúčav, ničivé búrky, záplavy, veterné smršte, sucho, extrémne sneženie či mráz. Je samozrejmé, že toto nechceme zažívať ani my a rovnako ani ďalšie generácie, ktoré po nás prídu. Uvažovali ste niekedy nad tým, aké zelené dedičstvo po sebe zanecháte? Ako veľmi zelená svedčí horám, údoliam, brehom riek, lesom i pastvinám? Moje srdce sa v nedotknutej prírode vždy radostne rozbúcha. V mojich predstavách sú lesy vždy plné vtáčích piesní, zelených stromov a lúky plné bylín a lúčnych kvetov, poletujúcich včiel a motýľov. S vetrom vo vlasoch kráčam nedotknutou prírodou, v objatí hôr, v hĺbke lesa, v opojení čerstvým vzduchom zhlboka dýcham. Niečo tak zázračne oslobodzujúce. A veľmi si želám, aby rovnaké očarenie prírodou mohli zažívať aj generácie, ktoré po nás prídu.
pozdravuje vás Veve 🌿
0 komentárov:
Zverejnenie komentára